SLOBODNÉ KRÁĽOVSKÉ MESTO SKALICA
"Skalica je pjekné mjesto, prez ňu chodníček..." spieva v jednej starej, krásnej pesničke Dr. Janko BLAHO, významný skalický rodák, kedysi operný spevák SND v Bratislave, interpret a zberateľ slovenských ľudových piesní. Naviac je treba ešte dodať, že je to starobylé, neskôr slobodné kráľovské mesto na hraniciach medzi Moravou a Slovenskom.
Prvé písomné zmienky o existencii Skalice (Zakolcha) pochádzajú z roku 1217 a 1256. Uhorský kráľ Ľudovít I. dňa 6.10.1372 udelil mestu výsady slobodného kráľovského mesta. A nebol to len hocijaký titul. Znamenalo to, že mesto mohlo byť opevnené hradbami, obyvatelia boli oslobodení od daní a iných poplatkov, skalický tovar bol oslobodený od tridsiatkov a mýta v celom kráľovstve, mali sme právo trhové, variť pivo a tiež hrdelné právo. Ďaľšie privilégia dostala Skalica od kráľa Žigmunda Luxemburského a jeho následovníkov a postupne sa zo Skalice stávalo hospodárske, kultúrne a duchovné centrum západnej časti Slovenska, Záhoria. V 17.storočí už patrila Skalica medzi šesť najvýznamnejších miest Slovenska (Bratislava, Trnava, Košice, Bardejov, Prešov, Skalica). Preslávené bolo skalické sukeníctvo a vinohradníctvo. Pred viac ako 300 rokmi bol založený spolok vinohradníkov, tzv. Bratstvo sv. Urbana, kterému bol, ako patronovi vinohradníkov zasvätený kostolík sv. Urbana na okraji vinohradov.
Na spoločenský, duchovný život a vzdelávanie obyvateľov mesta zhruba od 15.storočia malo vplyv niekoľko církevných rádov. Najprv tu od 30.rokov 15.storočia pôsobili Františkáni, od 17.storočia Karmelitáni a Jezuíti, ktorí tu v roku 1662 založili gymnázium. Neskôr prišli Paulíni a od konca 18.storočia Milosrdní bratia, ktorí zase založili prvú nemocnicu. Význam Skalice naďalej rástol a v 19. a začiatkom 20.storočia spolu s Martinom a Ružomberokom bola centrom protimaďarizačného hnutia, ktoré nakonec viedlo k rozpadu Rakúsko-Uhorska. V rokoch 1923-1960 bola Skalica okresným mestom, potom bola súčasťou Senického okresu až do roku 1996, kedy sa znova stala okresným mestom Trnavského kraja a je ním dodnes. Od roku 2005 je sídlom Stredoeurópskej vysokej školy.
Zo Skalice pochádzajú, alebo tu pôsobili významní dejatelia kultúrneho, spoločenského a hospodárskeho života, ale vymenovávať ich nebudem. A dokonca na svojej ceste do vyhnanstva sa tu zastavil a nejakú dobu žil aj J.A. Komenský.
Skalica je známa veľkým množstvom každoročných múzejných a galerijných, hudobných a spoločenských akcií. Z nich sú najznámejšie TRDLOFEST, SKALICKÉ DNI, MUZIKA V MESTE, MUSIC FEST, MUZIKA SACRA SKALICA, akcie v Záhorského múzea a pôsobí tu celý rad spoločnosti a súborov všetkých žánrov od cimbálky až po chrámovú hudbu. Má veľa kultúrnych a historických pamiatok, ako je románská rotunda sv. Juraja, Jezuitský kostol, ktorý má jednu z najlepších akustik na Slovensku, štvrté najstaršie gymnázium na Slovensku (Martin, Revúca, Kláštor pod Znievom, Skalica), Farský kostol sv. Michaela s karnerom sv. Anny, Morový stĺp, Dom kultúry od architekta Dušana Jurkoviča s freskami Mikoláša Alša a obrazmi Jože Úprky a Arnošta Frolku, atd.
O Skalici je celý rad povestí. Jedna z nich hovorí o tom, že v neďalekom Holíči kedysi chytili troch zlodejov z Moravy. Pretože to bol hrdelný zločin a Holíč nemal šibenicu, priviezli ich do Skalice k vykonaniu rozsudku. Skalickí hradní páni dali hlavy dohromady a prišli k záveru, že "My máme šibenicu enom pro sebja a pro svoje ďeti…". Nechali zlodejov odviesť na moravskú hranicu, každému dali tri zlatky a poslali ich, nech sa nechajú obesiť u nich na Morave, v Strážnici. No zlaté oči, ktoré ich videli, ale Skaličania boli na smiech všetkým okolo.
Skalica a okolie je známy vinohradnícky kraj, hlavne svojím Skalickým Rubínom. Kam sa oko pozrie, sú vinohrady a kedysi poriadne strážené. Keď hrozno dozrievalo, vinohrady sa "zamkli" a nikto tam už nesmel nič robiť. Stalo sa, že jeden študent gymnázia šiel prírodou a učil sa. Aby si odpočinul, sadol si na okraj jedného vinohradu a pre osvieženie si odtrhol strapec hrozna. Bol to poctivec a tak na kôl položil zlatku. Ale po chvilke bol chytený strážcom, ktorý ho odviedol na radnicu. Bol súd, kde sa študent obhajoval, že on nič neukradol, že tam nechal peniaz. Marne ho ale hladali, veď bol jeden vinohrad ako druhý. A pretože krádež vo vinohrade bol hrdelný zločin, študent prepadol hrdlom a bol obesený. Na jeseň pri vinobraní sa našiel aj ten peniaz. Bolo jasné, že študent bol obesený zbytočne, teda "darmo". Preto sa na jeho večnú pamiatku tá časť vinohradov volá "Darmovisy".
A o tom, že "ve Skalici voda horí" sú hneď tri povesti. Jedna hovorí, že kedysi dávno kráľovskí úradnící popisovali územie mesta Skalica, teda "chotár", ktorý je na jednej strane ohraničený riekou Moravou, teda "vodou" a na druhej strane sú Čupy, výbežky Malých Karpat, teda "hory". Maďarský úradník to skomolil a napísal, že "…ve Skalici vodahorí…". Ďalšia povesť hovorí o tom, že tu žil mlynár Voda. Raz do mlyna udrel blesk a zapálil ho. Ľudia bežali na pomoc s krikom "Voda horí…". A tretia hovorí o tom, že ktosi, kdesi kopal studňu. Na druhý deň prišli robotníci a najprv do studne spustili horiaci lampáš, či dole nieje škodlivý plyn. Urobili dobre, pretože plyn tam bol, vybuchol a začal horieť. Potom sa hovorilo, že "… ve Skalici voda horí…".
No a viete, prečo máme na Farskom kostole štvoro hodín? - "Aby sa nich mohli ďívat štyré ludé narás."
